THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Hneď na úvod musím predostrieť, že táto nahrávka patrila medzi moje najpočúvanejšie v priebehu minulého roka. A koncert BARONESS vo viedenskej Arene na jeho sklonku k tomu absolútne najlepšiemu, čo som naživo v uplynulých mnohých mesiacoch videl. Napriek tomuto všetkému sa však veľmi ťažko píše o štúdiovej podobe „Gold & Grey“ v jednoznačných superlatívoch. Skúsim vysvetliť.
Takmer štyri roky museli čakať fanúšikovia na nový, ako inak opäť farebný, album sympaťákov z amerického juhu. BARONESS vydali novinku, ktorá pôvodne mala byť Oranžová, no napokon idú v intenciách Žlto-zelenej nahrávky z roku 2012 a nový album je opäť dvojfarebný.
Samozrejme, nechýba hypnotický obal od frontmana, speváka, gitaristu a hlavného skladateľa - John Baizley je veľký fanúšik slávneho Alfonsa Muchu a aj na novom, zlato-šedom, obale na vás rozhodne dýchne atmosféra a duch najvýznamnejšej maliarskej osobnosti európskej secesie.
Zostavu BARONESS doplnila v roku 2017 gitaristka a speváčka Gina Gleason. Z nového albumu je úplne zrejmé, že sa nielen dobre vyníma na promo-fotografiách a na koncertných pódiách, ale je veľmi dôležitou súčasťou umeleckého celku a hnacej sily, ktorá je zodpovedná za celkové vyznenie novinky „Gold & Grey“.
Ako hovorí aj samotný líder John Baizley, bez svojich spoluhráčov, ktorí ho celý čas hnali až na samotný okraj tvorivých a miestami aj fyzických síl, by noví BARONESS nezneli tak, ako môžeme počúvať vo všetkých tých sedemnástich, miestami naozaj dosť experimentálnych skladbách na ploche viac než hodiny hracieho času.
Veľmi dôležitým človekom na novej nahrávke je určite jej producent Dave Fridmann. Všestranný muzikant a zvukový majster, ktorý si svoje meno buduje už od 90. rokov minulého storočia na nahrávkach takých mien ako THE FLAMING LIPS, MERCURY REV, MOGWAI, WEEZER či INTERPOL a spolupracoval už aj s BARONESS na predchádzajúcom albume „Purple“.
Aj vďaka nemu sú muzikanti zo Savannah v štáte Georgia takí vláčni, zahmlení, zadymení, experimentálni a vlastne aj dosť psychedelickí. Nový album od Baroness je jednou z tých nahrávok, ktoré vám hrajú celé hodiny stále dokola (paradoxne radšej na Spotify ako na CD, ale o tom neskôr) a vy vlastne ani neviete definovať, čo presne sa vám na tom všetkom páči. Len sa to jednoducho veľmi ťažko vypína. Chcete, aby vám to hralo celé hodiny stále dokola.
Najdiskutovanejším na novej nahrávke je však jej zvukový obal. Celá táto debata sa tiahne už od predchádzajúcej štúdiovky „Purple“, ktorá bola rovnako záhadne špinavá a surová, hlučná a natlakovaná. Skladby na nej však boli priamočiarejšie, jasnejšie. Nový album ide v tomto všetkom ešte ďalej - komplikované štruktúry a aranžmány sú zvukovo ošetrené niečím, čo má naozaj veľmi, veľmi ďaleko k čistote a zvukovej štandardnosti. Ako keby sa chceli BARONESS už na druhom albume za sebou čo najviac zvukovo líšiť od MASTODON a celý tento zámer sa im trochu vymyká z rúk. Je zvláštne, že na originálnom CD to hrá najohavnejšie, miestami priam neznesiteľne, až ide človeku hlava prasknúť.
Je to umelecký zámer? Alebo sa „to“ naozaj jednoducho iba nepodarilo? V skladbe „Throw Me An Anchor“ je tento zaujímavý fenomén počuť naozaj najvýraznejšie; priaznivci normálneho zvuku sa zrejme práve tu najviac chytajú hlavu.
Aj keď fanúšikov, ktorí mali radi ten tvrdší, jasnejší zvuk z prvých nahrávok BARONESS, bude zrejme ubúdať, Južania úspešne lovia v mainstreamovejších vodách. Nový album má veľký úspech u hudobných novinárov po celom svete (NME s piatimi hviezdičkami z piatich či Pitchfork s ôsmimi bodmi z desiatich nech sú iba najžiarivejšími príkladmi) a na v úvode spomínamom viedenskom koncerte bola v tisícovej Arene tiež riadna tlačenica.
Gina Gleason je naozaj veľkou posilou kapely a výrazným plusom aj na tejto nahrávke - jej gitarová práca a hlasové dopĺňanie Baizleyho je vskutku značkové, naživo to funguje ešte lepšie a strhujúcejšie. Album obsahuje množstvo veľmi podarených melodických liniek, už teraz overené koncertné hitovky, utajené klenoty, vzrušujúcimi aranžmánmi ošetrené pasáže. A hoci som poslucháč, pre ktorého sú vždy najdôležitejšie pesničky a až v druhom slede hodnotím a riešim inštrumentálne zručnosti či štúdiové kvality nahrávky, tento zvuk je taký sprasený, že od môjho výsledného hodnotenia pokojne stiahnite pol boda; som proste fanúšik BARONESS, už od debutu a inak to už zrejme nebude.
... a hoci som poslucháč, pre ktorého sú vždy najdôležitejšie pesničky a až v druhom slede hodnotím a riešim inštrumentálne zručnosti či štúdiové kvality nahrávky, tento zvuk je taký sprasený, že od môjho výsledného hodnotenia pokojne stiahnite pol boda; som proste fanúšik BARONESS, už od debutu a inak to už zrejme nebude.
8 / 10
1. Front Toward Enemy
2. I´m Already Gone
3. Seasons
4. Sevens
5. Tourniquet
6. Anchor´s Lament
7. Throw Me An Anchor
8. I´d Do Anything
9. Blankets Of Ash
10. Emmett - Radiating Light
11. Cold-Blooded Angels
12. Crooked Mile
13. Broken Halo
14. Can Obscura
15. Borderlines
16. Assault On East Falls
17. Pale Sun
Stone (2023)
Gold & Grey (2019)
Purple (2015)
Yellow & Green (2012)
Blue Record (2009)
Red Album (2007)
A Grey Sigh In A Flower Husk (split s UNPERSONS) (2007)
Second (EP) (2005)
First (EP) (2004)
Vydáno: 2019
Vydavatel: Abraxan Hymns
Stopáž: 60:29
Pozitivní test ( na true metal samozřejmě - pozn. 3.4.2020) a následná karanténa po roce Rudiho přiměly k dopsání recenze, což mě zaskočilo. Proto se omezím jen na zkopírování svého dřívějšího shoutu:
"Oč se Baizley snaží víc a líp zpívat, tím je to horší. Díky vokálu a náhodně vyluzovaným notám, což se týká i muziky, jsou pro mě BARONESS po výborném "Yellow & Green" (hlavně tedy "Yellow") až na nějaké fragmenty v současné formě nestravitelní."
Se skřípěním zubů "objektivní" šestka.
-bez slovního hodnocení-
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.